Hlavní stránka Klubu Hanoi
Hlavní stránka Klubu Hanoi
Hlavní stránka Klubu Hanoi
Mapa stránek  -  Fonty  -  RSS  
 
 

Zážitky z cest

Na pekelnom stroji k čínskym hraniciam

Ján Ičo
28.08.2003

Veľký, červený Minsk nie je bezpečný stroj. Jediný veľký valec s objemom 125 ccm cez mohutnú vaňu s prevodovkou a ťažkú reťaz ženie celú konštrukciu vpred a je neuveriteľné, že hrdzavé brzdy to všetko dokážu zastaviť. Za revu motorovej píly táto bieloruská motorka dosahuje nemerateľnú rýchlosť, a to doslova, lebo tachometer nefunguje. Na cestu do hôr lepší dopravný prostriedok nenájdete.

Cesta na pekelnom strojiJedného dňa mi Pepa z ambasády veľkodušne požičal kľúčik od svojho stroja a blahosklonne sa pousmial nad mojím dušovaním, že ho vrátim celý. Čakala nás cesta na severovýchod Vietnamských hôr. Duchovným otcom podujatia bol kamarát Mirek.

Prvá zastávka v čarokrásnej periférii Thái Nguyên sa neobišla bez fľašky piva. V provinciách sa bia hơi distribuje v použitých plastikových fľašiach napr. od Spritu alebo Coly. Ako pevne veríme, odhodená nádoba sa dôkladne dezinfikuje a pod vysokým tlakom naplní slabým pivom. V teplejších mesiacoch má bia hơi tendencie explodovať , ale inak ide o ekologicky výborný nápad, pivo je čerstvé a lacné – 5-7 tisíc dongov.

Cesta č.3 vedúca k čínskym hraniciam nás prekvapila svojou kvalitou, aj môj červený Minsk išiel spoľahlivo, hoci ma neopúšťala nedôvera k jeho upravenej nádrži, v ktorej palivo mizlo akosi prirýchlo. V horách provincie Bắc Cạn sme našli niektoré z najkrajších vietnamských výhľadov.

Kdesi za mestom Bắc Cạn, hlboko uprostred hôr, sfúkla Mirkovi zadná pneumatika. Z džungle sa vynoril pastier s dvoma kravami a ľahostajne sa postavil obďaleč, zvedavý, čo budeme robiť. Po niekoľkých minútach sme sa od náhodných okoloidúcich dozvedeli, že pár kilometrov nazad býva akýsi mechanik, najväčší expert široko ďaleko. "Jdi a přived toho borce," zhodli sa Pechovi. V drevenej búde na kraji cesty však bola len mechanikova manželka, jej brat a kŕdeľ detí, ktoré predávali cigarety a limonádu. Žena národnosti Tày zakričala do džungle a privolala fúzikatého mechanika. Po obradnom vypití čaju a podrobnom popise udalosti chlapík súhlasil, že sa na to pozrie. Z kúta vytiahol mohutnú pumpu.

Mirek s Evou posedávali na tráve a pokúšali sa presvedčiť pastiera, aby im pomohol. Mechanik zistil, že jeho pumpa nefunguje, zahrešil a obrátil sa na pastiera. Ten kamsi odbehol a v mihu sekundy sa vrátil s novou pumpou. Po nafúkaní pneumatiky mechanik skonštatoval, že ide o defekt. "Na to tu nemám náradie, musíš ma odviezť späť." Ďalšiu cestu na miesto nehody odmietol absolvovať na mojej motorke a tak naštartoval svoju Hondu. " Jazdíš príliš rýchlo. Anh sợ bố mẹ!".

Vodopád Ban Gioc

Do Cao Bằngu sme dorazili pozde večer a za nejakých 150 000 sa ubytovali v izbe s vyšším štandardom. Mali sme výhľad na rieku Bằng Giang a pamätník bojov, ktorý nám pripomenul blízkosť jaskyne Pắc Bó. V rokoch 1941-1945 sa v jaskyni skrýval strýko Hočimin, písal tu poéziu a premýšľal o slovách veľkých revolucionárov. Na ich pamiatku pomenoval okolie: Leninov potok, Hora Karla Marxa…

Ráno sme vyrazili k vodopádom Bản Giốc na hraničnej rieke Quay Sơn. Na vstup do hraničného pásma potrebujú cudzinci povolenie ktoré stojí asi 150 tisíc dongov a dostanete ho teoreticky kdesi pri hraniciach, alebo zaručene na policajnej stanici v Cao Bằngu. O naše povolenie prejavila záujem len skupinka vojakov apaticky sledujúcich stádo byvolov. Domorodci v okolí nádherných vodopádov sa rozhodli trošku podnikať a tak postavili cez ryžové polia mosty a vyberajú od turistov mýto. Vodopády Bản Giốc sú vraj najväčšie vo Vietname, na ich druhom, čínskom brehu sa usilovne stavajú hotely a v čistej vode sa kúpu turisti. Ktovie, keď sme tak liezli po skalách, možno sme sa ocitli v Číne.

Vodopád Ban Gioc

Cestou do Lạng Sơn sme sa pokúšali kúpiť melón, ale podarilo sa to až asi po troch hodinách, pretože som išiel prvý a nikdy som nedokázal včas pribrzdiť. Môj Minsk sa s revom rútil cez malé mestečká, kľučkujúc medzi chodcami, a než som kútikom oka zbadal stánok s ovocím, ten bol už aspoň kilometer za mnou. Človek mávne rukou, veď bude ďalší, ale keď sa to zopakuje tucet krát po sebe, prestáva to byť zábavné.

Oblasť okolo cesty 4A obývajú Tàyovia, ktorí na rozdiel od ostatných menšín pôsobia serióznejšie, smejú sa skromnejšie a prítomnosť belochov ich až tak veľmi nevyvádza z miery. Prekvapilo nás to, lebo žiadnych turistov sme nevideli, hoci sieť ciest bola veľmi kvalitná. Jedna starenka v obchodíku na križovatke nám povedala, že je to kvôli strachu z choroby SARS, tu v blízkosti Číny obzvlášť rozšírenej. Tàyovia majú od 16. storočia vlastné písmo a tak sa úrovňou literatúry, hudby, tanca a vôbec vzdelanosťou dosť odlišujú od ostatných menšín.

Mesto Lạng Sơn na prvý pohľad pôsobí ako obrovská tržnica. Tu v hraničnom pásme sa predáva všetko; hodinky, oblečenie, ventilátory, prikrývky, elektronika, zvieratá… túlali sme sa z trhu do trhu a neveriacky žmurkali. Malé mikrobusy stoja na niekoľkých miestach. Fungujú ako kyvadlová doprava na hranicu a späť, vždy naložené najrôznejším tovarom, všetko zaručene pravé, možno aj značkové a určite dôkladne zdanené. Boli sme svedkami zázraku slobodného podnikania. Trochu mi to pripomínalo trhy v poľskom pohraničnom meste Nový Targ, len neporovnateľne väčšie.

Parková úprava veřejných prostranství vzor Lang Son

Bývali sme v dome s výhľadom na stavenisko. Večer sme s Mirkom z balkóna pľuvali melónové jadierka a kývali robotníčkam. V Lạng Sơne vyrastajú nové hotely jeden vedľa druhého, len neviem, či sa každý z nich, tak ako náš, večer mení na veľký bordel. Mesto má ešte jedno prvenstvo; Mirek tu prvý krát ochutnal trứng vịt lộn; uvarené kačacie vajce s rozvinutým plodom vtáka. Ak prekonáte nepríjemne barbarský pocit, chutí to ako kuracie s vajíčkom.

A Lạng Sơn je ešte mesto červených minskov. Je ich tu… jednoducho neuveriteľne veľa. A všetky červené. Dokonca tu robia xe ôm. (Znalci ocenia, ako neuveriteľne to znie). Vraj sa tu dajú zohnať za skvelú cenu. Poznám jedného chlapíka, ktorí má ešte s partiou kamarátov v pláne prísť do Lạng Sơn vlakom, nakúpiť hromadne Minsky a odviezť ich do Hanoja. Ak sa pár krát otočia, môžu slušne zarobiť.

Na predmestí sú jaskyne Nhất Thanh, Nhị Thanh a Tam Thanh, ktoré tiež stoja za návštevu. Najkrajšia je asi Nhị Thanh, s podzemnou riekou.

Krajina u hranic s Čínou

Strašná je cesta späť do Hanoje. Diaľnica č. 1. sa nekonečne tiahne k horizontu a už po nej ani neprebehujú kravy, ako vraj kedysi, čím sa zvyšovalo napätie. V záverečnej etape sa mi ešte podarilo zlomiť na motorke pružinu, a neskôr rozbiť blinker – vtedy bol ale na vine mechanik, ktorý nás prinútil vypiť určitý počet pohárikov s pálenkou.

Opravený a umytý Minsk som v pondelok ráno slávnostne odovzdal Pepovi. Aj mi bolo kúsok ľúto; prirástol mi k srdci a začal som ho dôverne nazývať buldozér. "Tak co, jak jede?" spýtal sa Pepa. "Jako ďábel" odpovedal som.

janico@klubhanoi.cz
Další články autora

Související stránky:

Na motorce po Vietnamu (03.04.2004)

Óda na Minsk I. (14.04.2004)

Óda na Minsk II (22.04.2006)

Komentáře čtenářů

bezva fotky!

chonza28.08.2003

7JL0oMZjN

oq5UIVmmeByY08.09.2013

petr10.09.2003

Sars

Tomáš Halba14.11.2003

Zobrazit všechny komentáře | Přidat nový komentář

<< >>

 

Často kladené dotazy

Klub Hanoi nabízí doporučení a kontakty z oblasti nejčastějších dotazů na vietnamskou kulturu a komunitu v ČR.

Článek z rubriky "Zážitky z cest"

Zážitky z dobrodružných výprav po vietnamských městech, venkově, ale i často marného hledání kousku tropické přírody. Máte svoje vlastní dojmy z tohoto koutu Asie? Napište nám!

Související stránky

Na motorce po Vietnamu

Óda na Minsk I.

Óda na Minsk II