Hlavní stránka Klubu Hanoi
Hlavní stránka Klubu Hanoi
Hlavní stránka Klubu Hanoi
Mapa stránek  -  Fonty  -  RSS  
 
 

Zážitky z cest

Thajci majú sedem duší, Thajky až deväť

Ján Ičo
11.08.2003

S thajskými antropológmi a prefíkaným ´profesorom´ na dobrodružnej výprave do tajuplnej krajiny Son La.

Koľko mágie má v sebe noc v drevenom dome na koloch, uprostred ryžovísk obkolesených vencom hôr! Tu uprostred hôr medzi provinciami Hoa Binh a Son La je noc hlboká a tichá, iná ako v rušnom Hanoji, kde sa snažím na univerzite zdokonaliť v jazyku aj reáliách tejto pozoruhodnej krajiny. V ostrom vzduchu sa zrazu akoby v celkom inom svete zráža dych a zahmlieva trblietajúce sa hviezdy. Opustil som preplnené mestské uličky vietnamského hlavného mesta a chopil sa možnosti spoznať tunajší vidiek. Ľudia z hôr sú tu vraj celkom iní, neskazení mestským prostredím, plným kontrastov a hluku. Vyrazil som teda za dobrými ľuďmi a nesklamali ma.

Smrť

Hanoj sme opustili ráno, smer severozápad. Nečakane dobrá cesta skončila hneď za mestom, spojnicu medzi centrom a pohraničím tvorí len prašný pruh červenej hliny. Najčastejší dopravný prostriedok vo Vietname je motorka a tu, na severe, sú to hlavne bieloruské minsky a staré československé jawy. Občas sa objaví japonský mikrobus, ako ten náš. Áut je málo, vo Vietname sa za importované vozidlo platí 200-percentná daň. Na horských priesmykoch sme si od babiek so zubami čiernymi od žuvania betelu kúpili kukuricu, cestní robotníci fajčiaci fajku thuoc lao sa za pár vietnamských slov radi nechali odfotiť. V dedine Mai Chau nás ´profesor´ zaviedol na miesto, ktoré poznal, dohodnúť nocľah. Z rebríka zbehla malá žena a natešená, že má hostí, začala okamžite vyjednávať cenu...

Prvá noc na ceste. Pripojil som sa ako tlmočník k medzinárodnej výprave študentov antropológie pod vedením ctihodného pána Luun Paranga z Thajska, ktorému všetci hovoria ´profesor´, pretože prednáša na univerzite. Cieľom podujatia je zmapovať thajské etnické menšiny, žijúce v pohraničných horách severného Vietnamu. V Pom Congu sme sa ocitli uprostred davu dedinčanov. Včera zomrel najstarší obyvateľ osady. Ráno vyhnal byvoly na ryžovisko a už sa nevrátil. Leží na márach v dome na koloch, vysoko nad zemou, v kruhu nariekajúcich žien. Vedecká časť našej skupiny fotografuje. Bratia mŕtveho tupo sledujú dievčatá, ako sa s úsmevom tlačia do domu. Večer mi Poľka Eva povedala, že keď fotografovala rakvu, prišiel k nej starší muž, plakal a spýtal sa jej: „Good photo?" Prijímam pohár ryžovej pálenky. „Na mŕtveho!"

Popoludní vyniesli telo z domu a celá dedina sa zhromaždila, aby odprevadila svojho člena do lesa zomrelých. Thajci zakopú telo do zeme, na hrob postavia miniatúrny drevený domček, v ktorom bude žiť jedna zo siedmich duší mŕtveho a deviatich, ak to bola žena. Kráčame cez ryžoviská v dlhom zástupe, vpredu bijú na bubny, fúkajú do píšťal, starosta dediny nám ukazuje polia. Je zima, ale zem neoddychuje. Ak má uživiť svoje početné a hladné deti, musí stále rodiť. Našťastie je vietnamská zem požehnaná schopnosťou plodiť neustále: ryžu, jačmeň, zeleninu, strukoviny. Keď sa končí sezóna jednej plodiny, začína sa druhá. Zdôveril som sa starostovi dediny so svojou obavou, či stretnutie so smrťou na začiatku našej výpravy nie je zlým znamením, či neprinesie nešťastie. „Naopak, každá smrť je začiatok. Pre vašu cestu je to veľké šťastie," odvetil. Potom nám porozprával, čo všetko sa dá jesť - ktoré rastliny, ktorá burina. Keď je hlad, konzumuje sa aj tráva. V Mai Chau nám však pripravili skvelú večeru: ryža, mäso, zelenina. Na záver banány.

Druhý deň cesty do Son La pokračoval cez Moc Chau, Yen Chau, hlboko do vnútrozemia, do srdca indočínskych hôr. Provincia Son La mala smolu, že leží v polovici vzdušnej cesty do Hanoja. Americké bombardéry, vracajúce sa z náletov na hlavné mesto späť do Thajska, používali oblasť na zbavovanie sa nepoužitej munície. V Son La nie je nič strategicky dôležité. Odniesli si to hory, rieky, visuté mosty, malé osady, džungľa. Zastavili sme sa pri jednom visutom povrazovom moste nad priepasťou. Pri krajoch sedeli mrzáci a mlčky sledovali skupinku belochov, kochajúcich sa okolím. Ktovie, či sa pre nich už naozaj a navždy skončili nekonečné vojny. Ako majú rozoznať francúzskeho žoldniera od Američana, Slováka, Poliaka? Pohli sme sa ďalej. Do Dien Bien Phu, osady, ktorú preslávila katastrofálna porážka francúzskej koloniálnej armády, je ešte dlhá cesta.

Svadba

Čierni Thajci oslavujú svadbu. Profesor sa nahrnul dovnútra. Jednou rukou drží kameru, druhou rozdáva peniaze. Snaží sa prinútiť Thajov rozprávať. Ponúkli nás vínom maekhong. Pije sa cez bambusové slamky zo spoločného džbána. Svadba sa slávi od skorého rána do noci, aj niekoľko dní. Thajky sa motajú okolo nás a chichocú sa. „Nechcel by si Thajku?", padla zrazu nečakaná otázka. Nuž, kto by nechcel ázijskú krásku s očarujúcim úsmevom po toľkých pohárikoch ryžovej pálenky, ktorou zalievam čudesné jedlá z rýb a lepkavej ryže? Ale ideme ďalej.

Podvečer sme dorazili do Son La. Na večeru v Com binh dan, čo je reštaurácia s ryžou, ku ktorej sa objednávajú prílohy. Nám majiteľ podstrčil misku so smaženými červami. Drahé a odporné. Profesor objednal štyri fľaše tchajwanského piva Tiger a veľkoryso všetko zaplatil. Majiteľka nám potom vrátila naše pasy, ktoré bola ukázať na polícii a chcela, aby sme zaplatili za nocľah. Profesor si vyžiadal účet. „Len pre vás?", spýtala sa. „Nie, všetko dokopy."

Účet odnesie do Thajska a tam mu všetko preplatia. To už som bol v hale len ja. Zistil som, že profesor na nás zarába. Každý z nás zaplatí a on tu istú sumu dostane späť. Nám nevráti nič. Čím viac minieme, tým viac dostane. Darebák. Hádali sme sa do neskorej noci. Odvtedy s nami profesor neprehovoril do konca výletu, dokonca sa snažil proti nám poštvať šoféra. Podvodník, jeho plat je päťnásobkom môjho štipendia.

Založenie domu

Neďaleko mesta Son La nás Huong po rozbitej ceste, vhodnej akurát tak pre tank, odviezol do osady Ban Co Noi. Dedina stojí na prameňoch termálnej vody. Môžete sa tu ponoriť do teplej „minerálky" a popíjať horký zelený čaj. Okolo nás sa rýchlo zhromaždili domorodci, zvedavo nás skúmali. Rozdal som cigarety, čo je nielen vo Vietname ideálny spôsob nadviazania rozhovoru. Neskôr sme sa zastavili v malej osade pri ceste a stali sa svedkami „založenia nového sveta" - stavby domu. Ako mi vysvetlil starosta, v rodine jeho syna sa narodil chlapec a tak sa rozhodli, že si postavia vlastný dom. Na stavbe sa zúčastnila polovica dediny. Za štyri dni stál dom na koloch, pod strechou, dokončovala sa strecha a montovali elektrické ventilátory.  

Robotníci sa hojne posilňovali ryžovou pálenkou. Ostali s otvorenými ústami, keď som sa vynoril zo zákruty - beloch s veľkým nosom. Až môj pozdrav ich presvedčil, že nie som prelud. Starosta sa rozhodol, že mi porozpráva svoj životný príbeh: „Nebojím sa vlkov, ani tigrov," začal, „nožom som zabil štyri medvede. Môj otec bojoval s Francúzmi, ja som strieľal z pušky na lietadlá. Mám siedmich vnukov. Žil som dobrý život. Až postavíme tento dom, budeme dva-tri dni oslavovať." Starček sa smial, núkal ma silnými cigaretami Thuoc La. Potom hovoril o smrti. „Som šťastný, taký môžem zomrieť."

Podvečer sme našli nocľah v moteli pri Moc Chau. Vyrazil som za súmraku do rozľahlej krajiny, medzi strmé kopce. Fotografujem západ slnka. Toho istého, ktoré o šesťtisíc kilometrov ďalej svieti na zasnežené Slovensko. Z diaľky na mňa mával malý muž. Volal sa Linh. Napil som sa ochutenej vody z jeho džbánu. Linh mal ruky od hliny, pracoval v záhrade. Všade okolo boli polia a ovocné sady, ale Linh sa rozhodol, že si založí okrasnú záhradu. Sadil stromy a kríky, aby sa na jar skvel jeho pozemok kvetmi, palmami, citrusmi a orchideami. Bol z národnosti Muong, žijúcej len v tejto časti sveta. Usmievavý, v špinavých nohaviciach, s bielymi zubami a drevenou motykou. Pochválil sa, že má dievča, že ho zavedie do svojej rozkvitnutej záhrady a požiada ju o ruku. Sľúbil som, že keď niekedy ešte pôjdem cez provinciu Son La, zastavím sa v jeho záhrade.

Hmongovia

Druhý deň sme sa mali zastaviť v osade Pa Co, obývanej Hmongmi. V Pa Co sa vyrábajú vyšívane látky na export. Nevedie sem cesta, preto sme stúpali po vlastných zopár kilometrov do hôr, po chodníku, medzi skalami. Do Pa Co západniari nechodia, spôsobili sme tu senzáciu. Chvíľu som s Holanďankou Janet chodil od domu k domu a pýtal sa na pani Nhuom, vedúcu výrobnej skupiny. Našli sme ju v chatrči zbitej z dosák. Hmongovia, kedysi chýrni bojovníci, žijú dnes v nepredstaviteľnej biede. Mali smolu. Počas vojny medzi nimi CIA verbovala malé záškodnícke armády, takže sa po víťazstve komunistov dostali do nemilosti. Američania ich v tisícoch evakuovali do zámoria, ale väčšina ostala v horách, ktorým vždy dôverovali. Ďalší prekročili hranicu a stratili sa v laoskej džungli.

Komunistický režim nemá veľa pochopenia pre etnikum, ktoré odmieta zostúpiť z hôr, živí sa lovom, pestovaním ryže aj ópia a rado sa na malých koníkoch túla v pohraničných horách. Tridsaťčlenná skupina, ktorú vedie Nhuom, teraz vyrába vzorované látky, posiela ich do Hanoja a niekoľkokrát ročne dostane trochu peňazí. Pre osadu Pa Co je to jediný zdroj príjmov z vonkajšieho sveta. Látky sa šijú na starých šijacích strojoch s pedálmi, pracuje sa celý deň. Nhuom tvrdila, že táto práca sa obzvlášť zapáčila hmongským mužom, takže svojho manžela od stroja nevie odtrhnúť. Späť sme sa vracali okolo jedinej murovanej budovy v osade - sídla národného výboru s veľkým bilbórdom, na ktorom Vietnamka predáva Hmongke balík so soľou, takou vzácnou v týchto horách. Mal to byť obraz, symbolizujúci vzájomnú lásku národov Vietnamu.

Opäť som v Hanoji, zahalenom v smogu, plnom hlučných motoriek a trúbiacich áut. Majiteľ mikrobusu sa rozčuľoval, že sme neboli v Dien Bien Phu a neprešli viac ako tisíc kilometrov. Jeho zisk bude nižší ako čakal. Dokonca sa nám lámanou angličtinou vyhrážal, že zavolá políciu. Náš podarený tajomný Profesor sa pre istotu okamžite stratil, a tak sme my, študenti z rôznych končín sveta, prešli zvyšok cesty k našim internátom mestským autobusom. Smutne som si nastavil budík. Ráno ma už čakali žiaci, dychtiaci naučiť sa anglicky.

janico@klubhanoi.cz
Další články autora

Komentáře čtenářů

K tomuto článku nebyl doposud přiřazen žádný komentář.

Zobrazit všechny komentáře | Přidat nový komentář

<< >>

Inzerce

Společnost QUAENTAS s.r.o., pobočka obchodníka s cennými papíry společnosti Goldenburg Group Ltd., hledá pracovníka Zákaznického centra hovořícího vietnamsky.

 

Často kladené dotazy

Klub Hanoi nabízí doporučení a kontakty z oblasti nejčastějších dotazů na vietnamskou kulturu a komunitu v ČR.

Článek z rubriky "Zážitky z cest"

Zážitky z dobrodružných výprav po vietnamských městech, venkově, ale i často marného hledání kousku tropické přírody. Máte svoje vlastní dojmy z tohoto koutu Asie? Napište nám!